Po skončení strednej pedagogickej školy nastala vážna otázka v mojej hlave. ,,Čo ďalej, slečna?" Prvý pol rok som bola evidovaná na Úrade práce, kým mi došlo, že by nebolo od veci dať si prihlášku na vysokú školu. Od septembra do mája som pracovala ako čašníčka a v máji prišli prijímačky. Predškolská a elementárna pedagogika v Banskej Bystrici. Matika samozrejme bez šance, jediné čo ma zachránilo bol diktát a môj hudobný talent, hra na gitaru. Sklamanie nastalo, keď prišli výsledky: ,,z dôvodu kapacitných....bla, bla, bla." Nevadí, ideme ďalej :). O rok prijímačky v Ba, na Masarykovu univerzitu v Brne, odbor predškolská a elementárna pedagogika. Matika, vzorce, rovnice, integrály, celé zle. Obálka s výsledkami mala už známy obsah. ,,Z dôvodu kapacitných....." S pocitom, že som to zase nezvládla, poslala som žiadosti do všetkých materských škôlok v okolí. Odpoveď žiadna. Tak som to skúsila v krajskom meste. Poviem Vám pravdu, modlila som sa, nech sa mi nikto neozve. Nebola som ešte pripravená odletieť z hniezda a začať vlastný, samostatný život vo veľkom meste. Prešli 2 mesiace a nastala dilema. V mailovej schránke odpoveď od pani riaditeľky a na stole obálka z Masarykovej univerzity, kde veľkými písmenami bolo napísané, PRIJATÁ (keďže sa posunula hranica pod čiarou). Moja prvá veta po tomto šoku znela: ,,Mama, čo mám robiť?".
,,Rozhodnutie je na tebe. Chceš učiť, alebo chceš študovať?" Priznám sa, veľmi mi v ten moment nepomohla, keďže som sama nevedela, čo chcem. S odstupom času viem povedať, že som sa rozhodla správne a ďakujem Bohu, že mi v tomto životnom rozhodnutí pomohol. Papier o rozhodnutí zo školy skončil v koši a ja som sa vybrala na pohovor do veľkého mesta. Keď som prišla pred škôlku a uvidela tabuľu s nápisom ,,špeciálna materská škola", prestala som dýchať. Pani riaditeľka ma už očakávala. Odovzdala som jej všetky potrebné dokumenty a začal sa pracovný pohovor, po ktorom som prestala dýchať druhý krát. Jej jediná otázka znela: ,,Chcete tu pracovať?"
Pane Bože, chcem tu pracovať?? Tu, v špeciálnej materskej škole? Chcem to? Z hrdla mi vyšli jasné, výstižné, dve slová. ,,Áno, chcem."
,,Výborne. Ste prijatá. Vidíme sa 2.septembra." A tak začala moja práca učiteľky :). Samozrejme, že som musela začať študovať špeciálnu pedagogiku popri práci, aby som bola kvalifikovaná a tak som si s maximálnym odporom dala prihlášku na špecku. A prijali ma :).
A potom nastalo veľké haló okolo učiteľov. V novinách, v televízii, na internete, všade. Môj prvý štrajk bol po roku mojej pedagogickej praxe a som hrdá, že som sa ho zúčastnila. Možno si aj vy myslíte, že naša náplň spočíva v tom, že sa celý deň hráme a požadujeme za to zvýšenie platu. Myslela som si to aj ja. Začínala som v triede ťažkých porúch správania. 10 detí v triede, mladá, nová učiteľka a samozrejme, žiadny rešpekt. Jedno dieťa na okne, druhé skáče po stole, dvaja splachujú záchody v kúpeľni, dvaja zhodili počítač zo stola.... Dalo mi veľmi veľa námahy, aby ma tieto deti začali rešpektovať a aby som si k nim našla cestu, no zvládla som to. Na konci školského roka som nepotrebovala ani zvýšiť hlas, stačil jeden pohľad.
Po troch rokoch v tejto triede ma preložili do triedy detí s mentálnym postihnutím. Milión krát som sa sama seba pýtala: ,,prečo??." Takíto drobci a už takto poznačení. Postupne som prišla na to, že tam nie som kvôli tomu, aby som ich ľutovala, ale aby som ich naučila všetko od základov. Čiže to vaše ,,hranie sa.". Áno, prvé čo učíme deti je to, ako sa majú hrať. Keďže HRA je základ detstva. Učím ich, ako sa stavajú kocky, ako sa hrá s autíčkom, ako sa púšťa voda, splachuje záchod. Učím ich, ako si majú umyť ruky, chodiť po schodoch, listovať v knihe a veľa ďalších samozrejmých vecí. Môj pracovný čas je 6 hodín denne. No za tých 6 hodín mám na starosti 8 detí, z toho 5 plienkovaných, nesamostatných, dokŕmovaných, nerozprávajúcich. Moja práca je veľa krát o tom, že celý deň utieram soplíky, prebaľujem zadky, počúvam rôzne zvuky, utišujem amoky, vyrábam si pomôcky doma, keďže nie sú peniaze, sem tam sa pritrafí aj nejaká facka, uhryznutie, úrazy, ktoré sú v detstve samozrejmosťou. Úrazy, pri ktorých sa vidím jednou nohou v base. Veľa krát sa nezhodneme s rodičmi, stretávam sa s nepochopením typu: ,,mohli by ste sa viac snažiť, keďže moje dieťa navštevuje túto škôlku už 6 mesiacov a ešte nerozpráva, čo s ním akože celý čas robíte? " ........ Áno, Vaše dieťa navštevuje túto škôlku a nerozpráva, pretože Vaše dieťa má diagnostikovaný autizmus a pri tomto type autizmu rozprávať nebude. Bohužiaľ, nie vždy sa to dá vysvetliť, keď to raz rodič nechce pochopiť. Bolí to mňa, bolí to ich, no pre dieťa je najdôležitejšie, aby bolo správne zaradené podľa diagnózy a aby sa mu venovali naplno. Je to téma na hodiny debaty. No týmto článkom som Vám len chcela aspoň trošku priblížiť, čo je náplňou našej práce. Nie, nesťažujem sa :) Milujem svoje deti, milujem svoju prácu a nemenila by som ju za nič na svete, aj keď to piaty rok vykonávam za 462€. Nerobím to za peniaze. Pre mňa je najväčším šťastím, keď ma tieto moje deti pohladkajú, usmejú sa na mňa alebo mi len tak prídu dať pusu. Zbožňujem túto prácu a som rada, že som sa pred piatimi rokmi rozhodla tak, ako som sa rozhodla :)
